Prvýkrát po dlhšom čase vyšlo krásne zimné počasie na víkend, tak som to využil. Vzhľadom na obmedzený čas som si našiel relatívne krátku trasu, ale so sľubovaným krásnym výhľadom na jej konci na vrchu Končitá. Ešte som tam nebol, tak som bol zvedavý čo mi bude dopriate.
Zaparkoval som pri začiatku zelenej značky hneď pri ceste prvej triedy číslo 59 medzi Donovalmi a Liptovskou Osadou. Aj keď bolo krásne počasie, boli tam len dve ďalšie autá, tak asi to v zime nie je príliš frekventovaná trasa. Aj keď to mohlo byť spôsobené aj tým, že sa zrovna konal svetový pohár v zjazdovom lyžovaní v Jasnej. V každom prípade, po ceste som teda stretol "všeho všudy" 3 páry. Tak sa mi to páči.
Zo začiatku bola cesta dosť zľadovatelá. Bolo treba si dôkladne vyberať, kam položiť nohu a párkrát som takmer skončil na zemi, ale ustál som to. Čím vyššie, tým viac som sa začal zabárať. Nemám vo výbave snežnice, ktoré by sa mi tentoraz určite zišli, tak som si to hlavne posledné asi 2 km odmakal. Predtým sa dalo ísť po kraji a vyberať si relatívne spevnenú cestu. Asi po polhodine sa mi naskytol prvý krásny výhľad, charakteristické črty Prašivej a Chochúľ na východ, Veľký Choč na sever a Liptovská osada dole na ceste.
Ďalej som narazil na stopy po (pravdepodobne) skialpinistoch, ktorí mi ušetrili dosť námahy, nakoľko po sebe zanechali ako tak spevnenú cestu. Vzhľadom na sneh a nie príliš dôkladné značenie som dvakrát netrafil správnu cestu (nejako pozorne som to nesledoval, nebolo moc kam zablúdiť), ale ani v jednom prípade nebolo ťažké sa na ňu vrátiť. Len som sa dostal do hlbšieho snehu.
Za hodinu a desať minút som bol na Končitej, kde ma čakal kríž a výhľad na všetky strany. Veľká Fatra na západ ako na dlani s charakteristickým Rakytovom a Krížnou, osamotený Veľkých Choč, Salatín nad Liptovskou Lúžnou a majestátny hrebeň Nízkych Tatier, povedal by som že až po Ďumbier. Na juh svietilo Slnko a moc som nevidel, ale bol tam asi vidieť Zvolen, týčiaci sa nad Donovalmi. V diaľke na severovýchod boli trochu vidno aj Západné a Vysoké Tatry, viditeľnosť ako lusk, nič viac som si nemohol želať, na toto som čakal od začiatku roka.
Dole som to zbehol ako vždy keď idem sám, za polhoďku som bol pri aute. Prešiel som to rýchlejšie ako som čakal, vzhľadom na snehové podmienky. V lete by to bola lahôdka a asi by som si to ešte predĺžil až na Zvolen, ale s tým snehom mi to dalo celkom zabrať. Dlhšie som nikde nebol, keďže zimnú turistiku až tak nemusím, tak stačilo. Ani by som nepovedal, že za takým výhľadom stačí ísť tak krátko (lanovky samozrejme nepočítam).
Tvoj sprievodca po Slovensku, Tomáš
Comments